Ako prepojenie prezidenta RCTV so CIA spája Venezuelu s Nikaraguou

Prezident Venezuelskej súkromnej televízie RCTV, Eladio Larez, nie je CIA neznámi. V skutočnosti Eladiove kontakty s agentúrou siahajú skoro až dvadsať rokov do minulosti. V roku 1989 Larez pomáhal CIA prevádzať peniaze cez Venezuelu, smerujúce Nikaragujskej opozícii, ktorá sa s masívnym násilím a destabilizáciou usilovala zvrhnúť Sandinisticku vládu.

Larez bol taký „láskavý" a založil vo Venezuele kryciu nadáciu nazvanú Národná Nadácia za Demokraciu - čelná organizácia prijímajúca peniaze od CIA -  ktorá ich prevádzala ďalej na priamu podporu operácií hlavného opozičného periodika v Nikarague.

"Žurnalista" Larez povedal svojim Nikaragujským kolegom: „Rozumiem vašim problémom so slobodou prejavu vo vašej krajine, potrebám a ťažkostiam s písanými a hovorenými médiami." O pár týždňov neskôr Larezov priateľ a politický spojenec, venezuelský prezident Carlos Andres Perez, nariadil armáde streľbu do ničím sa neprevineného davu protestujúcich, spôsobiac tak smrť stoviek a pravdepodobne tisícov aktivistov v uliciach Caracasu. Larezova RCTV bola nápomocná pri maskovaní reality tým, že neodvysielala zábery z masakru.

Podobne 13. apríla 2002, potom ako RCTV a ďalšie venezuelské médiá podporili a priamo sa aj zúčastnili na vojenskom prevrate proti prezidentovi Hugovi Chavezovi, až 60 pro-Chavezovských protestantov bolo zastrelených počas dočasného pôsobenia vlády Pedra Carmona. RCTV odmietla odvysielať scény násilia, ale púšťala kreslené rozprávky a tele novely, zatiaľ čo boli ľudia zabíjaní v uliciach hlavného mesta.

Zjavne sa Larezov záujem o „slobodou prejavu" veľmi za tie roky nezmenil. Jedného by napadlo, že či jeho vzťah so CIA tiež ostal nezmenený. Bližší pohľad na Larezovu úlohu v pláne CIA destabilizovať Nikaraguu vrhá trochu svetla na to ako Eladio Larez a jeho RCTV používajú rovnaké metódy vo Venezuele.

Nikaragujská La Prensa: Model pre Venezuelskú RCTV

V roku1979, ako Sandinistický rebeli zvrhli desaťročia vládnucu diktatúru Somozovskej rodiny, State Departnent Spojených štátov hľadal cestu ako zamedziť výraznejším zmenám v tejto krajine a vytvoriť, ako tomu oni hovorili: „Somozizmus bez Somozu." V nasledujúcich rokoch Sandinistickej vlády vyskúšali Spojené štáty a CIA skoro každú možnú stratégiu, vrátane otvoreného násilia a vojenských operácií uskutočňovaných cez Spojenými štátmi dotovaných "kontrarevolučných" síl, nazývaných „Contras". Určených na podkopávanie, destabilizáciu a nakoniec zvrhnutie revolučného Sandinistického režimu.

Využívanie médií bol kľúčový prvok v tejto kampani.

Pri pokusoch vytvoriť nepriateľskú mediálnu atmosféru, Spojené štáty pomáhali existujúcim médiam a tvorili a financovali nové mediálne pobočky ako vo vnútri, tak aj mimo územia Nikaraguy v snahe formovať verejnú mienku a destabilizovať Sandinistickú vládu. V prvých rokoch vysielala CIA do Nikaraguy pomocou rádiových staníc v susedných krajinách ako Honduras, a poskytovala finančnú asistenciu už existujúcim opozičným rádiám vo vnútri Nikaraguy. Nakoniec však Spojené štáty založili vlastnú stanicu v samotnej krajine, Rádio Demokracia s peniazmi prichádzajúcimi zo CIA a jej National Endowment for Democracy (NED). Misiou je, podľa jej riaditeľa: „Vyvážiť (sandinistické) prostriedky na formovanie vedomia." Nakoniec to bolo logické, lebo vedomá populácia by nemusela súhlasiť s plánom Washingtonu pre „somozizmus bez Somozu".

Najpodstatnejším médiom pre Spojené štáty sa stali opozičné noviny La Prensa. Od samého počiatku sandinistickej vlády, Managujský denník dostával milióny dolárov od CIA a NED, väčšina ktorých bola prevádzaná prostredníctvom tretej strany, cez kontakty ako Eladio Larez a  venezuelská vláda prezidenta Carlosa Andresa Pereza.

S vlastníkom La Prensa - Violetou Chamorrovou, ktorá bola Spojenými štátmi podporovanou kandidátkou vo voľbách 1990 - sa Larez stretol rok pred voľbami 1990, aby založili fiktívnu nadáciu, na konto ktorej mohli obdržať peniaze od CIA, ktoré ďalej prešli na opozičný denník.

Larez bol kolaborant a priamy svedok pokusov Spojených štátov organizovať a mobilizovať nikaragujskú opozičnú mediálnu kampaň a podpory opozičného kandidáta. Vynaložené úsilie umožnilo Spojeným štátom „kúpiť" pre opozíciu nikaragujské voľby roku 1990. Výstižne to podal Kalifornský kongresman George Miller: „Prišli sme za pani Chamorrovou a zaplatili za jej noviny, financovali sme jej celú činnosť a teraz jej zabezpečíme tie najlepšie voľby, aké len Amerika dokáže kúpiť."

Asistencia CIA umožnila novinám hrať kľúčovú úlohu v kampani proti vláde, úloha, ktorá už bola v hre v mnohých iných krajinách, ktoré padli za obeť destabilizačným snahám, kultivovaných v CIA. Napríklad chilské noviny El Mercurio zohrali tú istú úlohu v operácii CIA proti Allendeho vláde v roku 1973. Podobne ako Jamajský denník Daily Gleaner proti Manleyho vláde v roku 1980. Média môžu byť veľmi užitočný nástroj pri odstraňovaní populárnej, ale „nežiaducej" vlády. Zdá sa, že vo Venezuele Eladiova Larezova televízia RCTV hrá tú istú úlohu.

Destabilizácia Venezuely

Počas niekoľkých rokov ako som pozoroval správanie sa médií vo Venezuele, jeden aspekt spravodajstva televízie RCTV výrazne vytŕčal. Všetko sa sústredí na prezidenta. Každý deň od rána do noci, spravodajstvo RCTV a politické diskusné relácie nadväzovali každý jeden a akýkoľvek problém, ktorý krajina len môže mať na vládu Huga Chaveza.

Zdá sa, že pôvod tejto stratégie pochádza priamo z príručky CIA a bola implementovaná rovnakým spôsobom aj na Sandinistov v Nikaraguy. Medzi inštrukcie z manuálu CIA používaného antisandinistickými skupinami patrí: určenie „potrieb a frustrácií cieľovej skupiny" a prepojiť ich so „všeobecným nepriateľstvom  voči vláde." Cieľom bolo - píše sa v manuále - aby obyvateľstvo identifikovalo danú vládu ako „príčinu ich frustrácie" a uverilo, že sa týchto frustrácií môžu zbaviť len ak eliminujú vládu. Spájanie všetkých problémov krajiny s centrálnou vládou, alebo samotným prezidentom, je stratégia určená na utvorenie všeobecnej protivládnej atmosféry a frustrácií.

Vo Venezuele je za zločinnosť, únosy, štrajky, nezamestnanosť, chudobu, problémy s infraštruktúrou a všeobecné nedostatky vždy priamo obviňovaná vláda, alebo samotný prezident, skoro ako keby žiaden s týchto problémov neexistoval pred Hugom Chavezom a ako keby bola jeho vláda ich jedinou príčinou. Po únose a vražde troch detí v roku 2006 bola napríklad Chavezova vláda kritizovaná po celé mesiace, podobne ako po kolapse mostu blízko Caracasu v tom istom roku. Dokonca nárast štatistiky vrážd bol zdôvodnený „prezidentovou ohnivou rétorikou".

Takmer každý hosť, ktorý sa objaví na obrazovke televízie RCTV má nejaké posolstvo pre prezidenta štátu, aj keď sú predmetom diskusie deravé cesty, alebo zaplavená ulica. Nespokojnosť radového občana sa zdá byť často namierená priamo na prezidenta Chavéza.

Zdá sa pravdepodobným, že to RCTV robí zámerne, spôsobom kladenia otázky respondentom ako napríklad či by chceli niečo odkázať prezidentovi a odpovede potom odvysiela tak, aby vytvorili priame prepojenie medzi lokálnymi problémami v komunitách a centrálnou vládou. Prepojením všetkých problémov späť priamo na Chaveza, média tvoria dojem, že Hugo Chavez je hlavnou „príčinou ich frustrácií."

Spojené štáty použili celú paletu rôznych spôsobov skrytých psychologických operácií v snahe destabilizovať Nikaraguu a viedli informačnú vojnu proti jej vláde. Toto obnášalo manipulovanie a platenie žurnalistov, rozširovanie dezinformácií a propagandy a ovplyvňovanie medzinárodné spravodajstva o tejto krajine. Ako jeden americký politik priznal, mediálna vojna v Nikarague usilovala o „demonizáciu vlády Sandinistov", aby ich „premenili na skutočného nepriateľa a hrozbu."

Javí sa to ako identická stratégia uplatňovaná vo Venezuele. Nedávne odhalenia ukazujú, že niektorí z popredných žurnalistov zo strany venezuelskej opozície prijali v posledných rokoch platby od vlády Spojených štátov. Organizácie financované Spojenými štátmi často vydávajú správy a komentáre a zvolávajú tlačové konferencie, aby verejne kritizovali skoro absolútne každé politické rozhodnutie Chavezovej vlády.

U.S. State Department pravidelne vydáva propagandistické reporty  pre medzinárodnú tlač, kritizujúce venezuelskú vládu vo všetkom, od protidrogovej politiky, cez ľudské práva, po korupciu. Tieto vyhlásenia predstierajú, že Venezuela má horšie výsledky ako predchádzajúca venezuelská vláda, alebo dokonca susedné štáty ako napríklad spojenec Spojených štátov akým je Kolumbia, ktorej situácia v ľudských právach je oveľa horšia.

Opozičné médiá ako RCTV sú za jedno s propagandou Spojených štátov, poskytujú neobmedzený priestor komentárom Spojených štátov a prehlásenia Spojenými štátmi dotovaných organizácií ako Sumate alebo Primo Justicia. Oponentom vlády je takmer denne poskytovaný vysielací priestor kde obviňujú vládu z politického útlaku, ohrozovania demokracie, obmedzovania slobôd a ekonomických problémov znovu a znovu, týždeň po týždni, rok čo rok.

Ako William Robinson napísal v svojej knihe o destabilizácii Nikaraguy, A Faustian Bargain:

„Ako obohratá platňa, témy nedostatočnej demokracie v Nikarague, politického útlaku, prenasledovanie cirkvi, katastrofická ekonomická situácia, militarizácia, export revolúcie a podobne, boli každodenne dookola opakované počas celého desaťročia."

Toto všetko - kde opozičné médiá ako RCTV neustále kladúce vinu na vládu - sa spája do veľmi efektívneho démonizovania Huga Chaveza. Pre mnohých Venezuelčanov a takisto občanov Spojených štátov mediálna kampaň úspešne zopakovala Nikaragujskú stratégiu a „obrátila Huga Chaveza do postavy skutočného nepriateľa a hrozbu.

„Útok" na slobodu prejavu

Ak principiálnou funkciou novín La Prensa v Nikarague bolo destabilizovať sandinistickú vládu, jednou z ciest ako toho dosiahli bolo vytvorenie obrazu, že sloboda prejavu trpela pod útlakom sandinistickej vlády. Hoci tam existovali aj iné opozičné denníky a médiá, La Prensa sa pokúsila vytvoriť dojem, že boli „jediné nikaragujské nezávislé noviny" a usilovali sa vyznieť ako obeť autoritárskej vlády. Ako William Robinson ďalej vysvetľuje: „Aktivity novín La Prensa sú učebnicovým príkladom ako fungujú orgány psychologickej vojny. La Prensa v tejto roli úzko spolupracovala s personálom ambasády Spojených štátov v Manague a koordinovala svoju redaktorskú politiku v jednote s celkovou stratégiou Spojených štátov a postupom operácií Contra. Keď sa Sandinisti pokúsili pomocou limitovanej cenzúry obmedziť neúnosnú destabilizačnú činnosť La Prensy, okamžite bol tento krok odsúdený ako dôkaz ich antidemokratických tendencií."

Od počiatku Chavezovej vlády, súkromné médiá ako RCTV neustále obviňujú vládu z „represií" voči súkromným médiám a dokonca tvrdia, že vláda platí ozbrojené skupiny, aby napádali žurnalistov. Žiadne z obvinení nebolo nikdy podložené dôkazom alebo podopreté faktami, napriek tomu však neustále v týchto obvineniach pokračujú.

Aktuálna stratégia RCTV je zarážajúco podobná tej použitej v Nikarague. Potom ako minulý rok Hugo Chavez ohlásil zámer neobnoviť vysielaciu licenciu po jej vypršaní 27. mája tohto roku, RCTV urobila všetko, aby vyznela ako obeť „autoritárskeho" režimu. A presne ako sa stalo v prípade La Prensy, RCTV hlásala, že vláda potláča „jediné nezávislé médium" v štáte.

Mesiace pred termínom 27. mája, RCTV spravodajstvo sa sústredilo na - ako to oni nazvali -  „zatvorenie" stanice a „umlčanie opozície."  Nikdy sa však nezmienili, že televízna stanica nebude zavretá, ale jednoducho len nebude pokrývať VHF spektrum a môže naďalej pokračovať vo vysielaní po kábli.

Súkromný kanál spolu s opozičnými stranami (z ktorých sú mnohé nepriamo financované cez State department Spojených štátov), zorganizoval verejné mítingy, politické pochody a pouličné protesty, ktoré sa stupňovali ako sa blížil 27 máj, ktorý mal byť vyvrcholením mesiacov protestov a „odporu" voči „zatvoreniu." Pouličné protesty okolo tohto dátumu boli použité a označené medzinárodnými médiami a RCTV za usvedčujúci dôkaz, že Chavezova vláda „útočí" na „nezávislé" médiá a „potláča slobodu prejavu." Izolované protesty medzi izolovanými sektormi populácie boli predostierané ako masívne protestné hnutie proti represívnemu režimu.

Tento druh „protestného hnutia" nie je pre Venezuelu ničím novým. Veľmi podobná udalosť v Nikarague, organizovaná s pomocou ambasády Spojených štátov, bola využitá k vytvoreniu obrazu „bujnejúceho protestného hnutia" proti Sandinistom. Keď spojená aktivita ambasády a opozície vyústila do násilností medzi políciou a protestantmi, polícia zatkla mnoho ľudí a obvinila CIA zo zorganizovania incidentu na vyprovokovanie násilia. Tento incident bol opísaný v Spojených štátoch a medzinárodnej tlači ako „represia" voči občianskym právam a „sandinistický atak."

O niekoľko mesiacov neskôr boli tvrdenia Nikaragujskej vlády potvrdené, keď predseda parlamentnej komory reprezentantov Spojených štátov Jim Wright potvrdil, že Kongres „obdržal svedectvo od ľudí zo CIA, že vykonali isté veci zámerne s úmyslom vyprovokovať reakciu na strane Nikaragujskej vlády." Cieľom bolo „vyprovokovať násilné nepokoje alebo vydráždiť úrady."

Videozáznam protestujúcich v Nikarague preukázal, že protestujúci začali s násilnosťami prvý a to atakovaním polície. Práve tak ako protestujúci za RCTV sa zjavne pokúšali o to isté, keď útočili na policajný kordón pred Národnou Komunikačnou Komisiou. Protestujúci za RCTV boli podobne oblečení, v tričkách, ktoré distribuovala RCTV a opozičné politické strany. Podľa videozáznamu protestujúci v Nikarague sa tak isto odeli do svetlofarebných tričiek a tmavých nohavíc.

Všetko je to až príliš podobné kapitole „Odboj v mestskom prostredí" z manuálu CIA, Psychologické vojenské operácie v  partizánskom odboji, ktorý používali antisandinistické sily. V sekcii pojednávajúcej o tom ako organizovať nepokoje v mestách, manuál odporúča odbojovým silám podobne sa obliekať, aby sa mohli medzi sebou ľahko identifikovať a  strategicky sa rozmiestniť pred spustením „násilnej konfrontácie s vládnymi silami" veliacim politickým „kádrom" v dave. Keď politický „káder" uspeje vo vytvorení „veľkého odporu voči režimu", podmienky sú zrelé pre zvrhnutie vlády, uvádza sa v manuály. Nielenže je to veľmi podobné stratégii počas májových protestov za RCTV, ale takisto opozičným protestom podnecovaných televíziou RCTV počas prevratu v apríli 2002, ktorý dočasne zvrhol Chavezovu vládu.

O niečo menej ako mesiac potom ako RCTV prestala vysielať na rádiovej frekvencii, 27 mája 2007, televízna stanica začala vysielať po kábli a cez satelit. Ale opäť televízna stanica okamžite spôsobila problémy, keď odmietla dodržiavať mediálne regulácie vyžadujúce od všetkých národných médií odvysielať štátnu hymnu ako aj vládne a verejné oznamy.

Nový konflikt s vládou vznikol, keď RCTV vyhlásila, že televízna stanica nepodlieha národným zákonom Venezuely, lebo je teraz „medzinárodným" televíznym kanálom zo sídlom v Miami. Venezuelská vláda vo svojej odpovedi varovala RCTV, že ak nebude dodržiavať národné zákony, bude musieť pristúpiť k prostriedkom, ktoré budú mať za následok odstránenie televíznej stanice z káblového vysielania.

Opakovaním stratégie použitej novinami La Prensa na vytvorenie konfliktu s vládou, (a tvrdiť, že sú utláčaný, keď vláda zareaguje), využila RCTV na začatie kampane k vyprovokovaniu „represie voči nezávislým médiám" a „útok na slobodu prejavu".

Ostané súkromné a medzinárodné média sa pripojili, ale ani jedno nikdy ani len nespomenulo fakt, že vyhlasovanie týchto obvinení dotknutým súkromným médiom je samo osebe dostatočným dôkazom slobody prejavu v tejto krajine.

Ak konanie a stratégia nikaragujskej opozície a CIA financovaných novín La Prensa dávajú isté indikácie, potom sa jednoznačne ukazuje, že RCTV nasleduje presne tú istú stratégiu destabilizácie, ktorú CIA používa aj v iných krajinách. Ako manuály CIA a iné dokumenty demonštrujú spolu s dôkazmi podaných v knihe Williamsa Robinsona, A Faustian Bargain, La Prensa slúžila ako významný inštrument v destabilizácii Nikaraguy. A tak kampaň s pomocou Eliada Lareza nakoniec uspela v úsilí zvrhnúť Sandinistickú vládu.

Vo Venezuele je cieľ rovnaký a zdá sa, že RCTV hrá rovnakú úlohu. Hoci zatiaľ neexistuje dôkaz, že by RCTV prijímala významnú finančnú podporu od CIA, skutočnosť predchádzajúceho prepojenia Eladia Lareza s agentúrou dáva tomu iste dobrý predpoklad.

Preložil Dušan Krnáč