Prejav odstupujúceho ministra obrany gen. Raúl Isaias Baduela

„Náš model socializmu musí byť od základu demokratický"

Pondelok 23. Júla 2007

gen. Rául Isaias Baduel

Redaktorova poznámka: generál Rául Isaias Baduel predniesol široko publikovaný prejav pri príležitosti odchodu z postu ministra obrany. Zároveň prezident Chavez predsedal pri prísahe nového ministra obrany a vrchného velenia. Baduel je s Chavezom dlhoročný priateľ, s ktorým založili MBR-200, podzemné hnutie, ktoré neskôr stálo za pokusom o vojenský prevrat proti vtedajšiemu prezidentovi Carlosovi Andrésovi Perezovi v roku 1992. Baduel sa nezúčastnil tohto pokusu o prevrat a tak mohol zostať vo vojsku. Nie je to tak dávno, čo Baduel  zohral kľúčovú úlohu- zasadil sa o Chavezov návrat do úradu prezidenta počas pokusu o prevrat v apríli 2002. Baduelov prejav rozvlnil hladinu očakávaní, lebo niektorí očakávali nepriamu kritiku Chaveza. V skutočnosti však iba predniesol svoj názor a presvedčenie, akým smerom má viesť cesta k socializmu 21. storočia.

„Chcel by som svoj prejav začať srdečným poďakovaním, a to predovšetkým Všemohúcemu a večnému Bohu za privilegovaný dar slúžiť mu z tejto pozície a za ochranu pod jeho mocnou rukou. A tiež všetkým ľuďom, ktorí mi s Jeho pomocou a odhodlaním boli nápomocní pri využívaní môjho času na čele ministerstva obrany k úspešnému zavŕšeniu.

Špeciálne chcem poďakovať prezidentovi a vrchnému veliteľovi bolivarijských ozbrojených síl za jeho dôveru a zverenie tejto zodpovednosti. Tebe, môj vrchný veliteľ a priateľ.

Moji drahý vojaci si tiež zaslúžia, aby boli spomenutí, tvoria okolo mňa nenahraditeľný tím. Závisí od nich úspešnosť našej každodennej práce, bez nich by to bolo nemožné. Im smeruje moja večná vďaka a priateľstvo, akoukoľvek cestou sa uberú.

Dnes, na pokyn Pána a mojich nadriadených, odovzdám úrad generálovi Gustavovi Reyesovi Rangeovi Bricenovi, kolegovi a priateľovi, ktorého kvality a náboženské princípy mu budú znamenite slúžiť pri pôsobení v jeho pozícii. Tebe, môj kolega a priateľ, prajem len to najlepšie a nech ťa Boh vedie svetlom pri všetkých tvojich rozhodnutiach.

Mal som tú česť zastávať miesto ministra obrany, pozíciu vyžadujúcu, bez ohľadu na to, kto ju zastáva, zákon a principiálnosť, schopnosť rozhodovať, voliť správne stratégie či politiku štátu s budúcnosťou na zreteli. A to preto, aby si občania nášho štátu, ktorí sú dnes uprostred bezprecedentnej politickej a spoločenskej premeny mohli byť istí profesionalitou jeho konania. V dôsledku toho môžu byť pokojní, dôverujúc rozhodnutiam ich vojenského veliteľa a inštitúciám venezuelskej vlády.

Keď vravím, že sa nachádzame uprostred neslýchanej premeny politického a sociálneho poriadku, ktorou naša krajina práve prechádza, mám tým na mysli proces budovania nového politického, ekonomického a sociálneho systému, ktorý sme pomenovali "Socializmus 21. Storočia". Nanešťastie pojem socializmus nemá homogénny a ustálený význam pre každého, kto tento výraz používa a niekde odtiaľ zrejme pochádza neistota a rozpaky v niektorých sektoroch tejto krajiny, kde to niekto čo i len spomenie. Volanie prezidenta Chaveza budovať Socializmus 21. Storočia v sebe nesie urgentnú potrebu uplatniť náš vlastný teoretický model socializmu adaptovaný na náš historický, sociálny, kultúrny a politický kontext.

Musíme priznať, že tento teoretický model zatiaľ ešte neexistuje a ani nie je naformulovaný a predpokladám, že pokiaľ to tak bude, tak dovtedy tu budú existovať neistoty medzi istými sociálnymi vrstvami. Na druhej strane, ako som už povedal, treba privítať socializmus 21. storočia, áno, ale nie v neorganizovanej a chaotickej podobe. Radšej treba využiť dostupné nástroje a rámec referencií, ktoré nám poskytuje veda.

Musíme nájsť náš vlastný model, metodologicky, s pomocou logiky a svedomia. V televíznej diskusnej relácii Aló Presidente z 27. marca 2005 pán prezident naznačil, citujem: „Socializmus vo Venezuele bude vybudovaný v zhode s ideami Karla Marxa a Friedricha Engelsa."

Nedávno- minulý pondelok pri promočnej slávnosti v Inštitúte Vysokého Štúdia pre Národnú Obranu, pán prezident vyzýval k širokému výskumu, analýze a konštruktívnej kritike. Vracajúc sa k tomu, o čom som pred chvíľou začal- ak je základom pre výstavbu Socializmu 21. Storočia vedecká teória Marxa a Engelsa, tak potom to, čo bude naším dielom je to, čo postavíme na týchto základoch. A nemôže to byť o nič menšie, inak riskujeme, že naše dielo nebude nič viac ako chatrč na základoch mrakodrapu.

/Aplauz/

Nedávno sme počúvali reč niektorých teoretikov, ktorí v snahe prispieť k budovaniu špecificky venezuelského modelu hovorili o tom, ako nepriaznivé by bolo opakovať chyby krajín známych z minulosti ako socialistických, medzi ktoré patrí symbolický príklad zaniknutého sovietskeho zväzu.

Ja si však myslím, že chyby, na ktoré títo teoretici poukazujú, sú výlučne zlyhania sovietskeho modelu politického systému. Napríklad vzťah medzi revolučnou stranou a štátom, vzťah medzi stranou a občanmi, alebo chyby komunistickej strany sovietskeho zväzu, ktorá sa stala organizáciou nahrádzajúcou a vyprázdňujúcou spoločnosť, kontrolovanou ústredným výborom strany.

Náš politický socialistický systém musí byť od základu demokratický. Raz a navždy musí dať odpoveď, že systém socialistickej produkcie nie je nekompatibilný s absolútne demokratickým politickým systémom a prerozdelením moci. Z tohto pohľadu si myslím, že by sme sa naozaj mali dištancovať od marxistickej ortodoxie, ktorá považuje demokraciu s prerozdelením moci za prvok buržoáznej dominancie. Ako náš prezident poznamenal v rozhovore s Manuelom Cabiesesom, riaditeľom magazínu Punto Final, citujem: „Čo sa týka politickej línie, jeden z určujúcich faktorov Socializmu 21. Storočia musí byť angažovaná, ľudová moc, všetko musí mať svoj stred v ľuďoch. Strana musí byť podriadená ľuďom nie naopak."

Avšak nie sú to len chyby politického systému, ktoré je nevyhnutné zvážiť. Nesmieme zabudnúť na niečo absolútne základné. Socializmus je vo svojej podstate systémom ekonomickej produkcie, podobne ako kapitalistický systém, ktorý musí nahradiť. Kapitalistický systém ekonomickej produkcie ma však nátlakový charakter, je nezmieriteľným voči ľudským podmienkam a s desivými dôsledkami.

V ekonomike socialistických krajín boli napáchané chyby. Proti tým sa tiež musíme postaviť a byť ostražití, aby sme ich neopakovali.  Medzi vážne ekonomické pochybenia socialistických krajín ako Sovietsky zväz patrí nedostatočnosť v tvorbe bohatstva. Napriek dosiahnutiu pokročilej industrializácie, pri centralizácii a päťročnom plánovaní sovietska ekonomika nemohla profitovať. Nedokázala vytvoriť dostatok na uspokojenie svojej populácie.

Jeden z veľkých paradoxov sovietskej ekonomiky sa odráža v skutočnosti, že aby nakŕmila vlastné obyvateľstvo, bola závislá na dovoze obilia od svojho úhlavného nepriateľa v čase studenej vojny- od Spojených štátov amerických. Príkladom toho je, že v roku 1979 vtedajšia vláda Spojených štátov poslala Sovietskemu zväzu 25 miliónov ton kukurice a obilia. Sovietsky zväz nemohol dosiahnuť porovnateľnú úroveň efektívnosti pri tvorbe bohatstva ako jeho kapitalistický konkurenti, aj keď významne pokročil v materiálno-sociálnych oblastiach, školstve, zdravotnej starostlivosti, umení atď. Určite nechceme tieto chyby opakovať. Nemôžeme pripustiť, aby sa náš systém premenil na štátny kapitalizmus, kde štát je jediným vlastníkom prostriedkov výroby. Štát sa môže dopustiť omylu, že sa nazve socialistický, a pritom uplatňuje štátny kapitalizmus. V jednom období, po štádiu zvanom vojnový komunizmus, si Sovietsky zväz stále hovoril socialistická republika napriek tomu, že praktizoval štátom riadený kapitalizmus, a to na naliehanie samotného Lenina. V tom čase, medzi rokmi 1921 a 1927, v etape zvanej obdobie novej politickej ekonómie, bolo konanie odôvodniteľné ekonomickými chybami tzv. vojnového komunizmu, ktoré viedlo ku Kronstadtskej vzbure a iným udalostiam, ktoré takmer zlikvidovali boľševickú revolúciu.

Táto perióda vojnového komunizmu medzi rokmi 1917 - 1921 bola charakteristická predovšetkým svojimi zlyhaniami: zlyhaním v poľnohospodárstve a zlyhaním v priemysle. Politika totálneho znárodňovania poľnohospodárskych firiem, priemyslu a všeobecná nespokojnosť vyústili do anarchie, hladu a antikomunistickej vzbury. Ceny stúpali vertikálne, výroba klesala, mena stratila hodnotu a prestala byť normálnym spôsobom výmeny. Poľnohospodárska produkcia klesla na tretinu svojho objemu z roku 1913. Priemyselná výroba sa rovnala 13 percentám úrovne z toho istého roku a vlaková doprava padla na 12 percent. Odhaduje sa, že v roku 1921 v Sovietskom zväze zahynulo päť miliónov ľudí hladom. Vojnový komunizmus zanechal odkaz, že nie je možné implantovať prudké zmeny v ekonomickom systéme, ako náhly zákaz súkromného vlastníctva a násilnú socializáciu prostriedkov výroby, bez negatívnych dôsledkov v samotnej výrobe tovarov a služieb, bez následného vyvolania nespokojnosti u obyvateľstva.

Lenin zaviedol termín ,,štátom riadený kapitalizmus" aby pomenoval to, čo považoval za ideálnu prechodnú fázu medzi kapitalizmom a socializmom. Znamenalo to koexistenciu kapitalizmu so socializmom na obdobie siedmich rokov. Súkromné vlastníctvo malých a stredne veľkých podnikov bolo povolené. Avšak štát si ponechal kontrolu nad podnikmi veľkými. Banky boli znárodnené, ale obchod bol ponechaný v súkromných rukách a povolili predaj tovarov za cenu, akú stanovil trh.

Jednou z atraktívnych vlastností, za ktorú sa klasický socializmus vždy zasadzoval, je kľúčová idea, že socialistický systém musí mať schopnosť rovnorodejšieho a spravodlivejšieho prerozdelenia bohatstva ako kapitalistický, kde obrovská nerovnosť je na každodennom poriadku. Ale je tu niečo na čo nesmieme zabúdať, niečo čo sme možno mnohokrát prehliadli. A to fakt, že predtým ako môže byť bohatstvo prerozdelené, musí byť najprv vytvorené. Nemôžme prerozdeliť niečo, čo neexistuje. Také niečo sa ešte nikomu nepodarilo. Socialistický model, ktorý sa pokúšame rozvinúť musí byť ten, ktorý pôjde socialistickou cestou- v prvom rade smerom k produkcii a tvorbe bohatstva. A to nám ďalej umožní spravodlivé a rovné prerozdelenie tohto bohatstva medzi tými, ktorý ho vyprodukovali. Alebo, ako by Marx povedal, citujem: „Každý podľa jeho schopností a každému podľa jeho potrieb."

Socialistický systém, ktorý by uspel, musí nájsť spôsob ako dosiahnuť vyššiu produktivitu venezuelských pracujúcich. V minulosti, počas štvrtej republiky, vláda používala ohromné bohatstvo generované ropnou konjunktúrou na financovanie rôznych druhov ekonomickej pomoci a dotácií. Mnoho Venezuelčanov sa stalo úplne závislými na štátnej pomoci. Namiesto učenia Venezuelčanov ako tvoriť bohatstvo prácou a úsilím, učili ich ako sa spoliehať na pomoc vlády. Keď sa ropný boom skončil, vláda sa ocitla bez prostriedkov na dotovanie národnej ekonomiky. To bolo obdobie, keď krajina upadla do krízy, najhoršej v dejinách Venezuely. Náš socialistický model sa musí vyvarovať opakovaniu týchto omylov. Musíme sa poučiť...

( Aplauz )

Musíme sa poučiť z chýb posledných štyroch desaťročí a vyhnúť sa ich opakovaniu za každú cenu. Volanie nášho prezidenta po budovaní socializmu 21. storočia je tiež sprevádzané istými vymedzeniami, ako napríklad, že náš model musí byť hlboko kresťanský, založený na idei sociálnej spravodlivosti nášho Krista Spasiteľa.

Myslím, že to bude náležité ak zacitujem pasáž z Biblie, ktorá dobre ilustruje ako sa náš Pán Ježiš pozeral na tvorenie a rozdelenie bohatstva. Je to známy úsek z knihy Matúša, kapitola 25., verš 14 až 20. Ježiš tu rečie, citujem: "Je to ako keď sa jeden chystal na cestu, zavolal si svojich otrokov a zveril im svoj majetok. Jednému dal päť talentov, ďalšiemu dva a inému jeden, každému podľa jeho schopností; a tak odišiel na cestu. Ten, ktorý obdržal päť talentov, okamžite začal s nimi obchodovať a získal ďalších päť talentov. Podobným spôsobom ten čo obdržal dva talenty, získal ďalšie dva. Ale ten, ktorý dostal len jeden talent išiel, vykopal dieru v zemi a schoval peniaze svojho pána. Po dlhom čase sa pán vrátil a predvolal si svojich otrokov, aby zúčtoval."

Týmto spôsobom ide Ježiš Kristus priamo proti absolutistickému konceptu vlastníctva, ako bolo chápané v tých časoch a zdá sa, že aj proti tomu, ako mnohí stále obhajujú, že si každý môže nakladať so svojím vlastníctvom ako sa mu zapáči. Ale to protirečí nášmu Pánovi Ježišovi, a to pre povinnosť zúčtovania podľa morálnych, intelektuálnych a materiálnych tovarov, kde sa zúčtovaním rozumie tvrdé potrestanie. Príbeh ďalej pokračuje: „Ten, ktorý obdržal päť talentov predstúpil a priniesol ďalších päť talentov navyše. Jeho pán mu povedal, ´Výborne, si dobrý a verný sluha. Bol si mi verný v mnohých veciach a získal si moju dôveru, si v priazni svojho pána.´

Podobne aj ten čo obdržal dva talenty predstúpil a povedal, ´Pane zveril si mi dva talenty. Pozri získal som ďalšie dva.´ Jeho pán mu povedal, ´Výborne, si dobrý a verný sluha. Bol si mi verný v mnohých veciach a získal si moju dôveru, si v priazni svojho pána.´

Od každého vyžadoval podľa jeho schopností, a každému podľa majetku, ktorý získal.

Nemohol však vyžadovať to isté od toho, čo dostal päť talentov,  ako od toho čo mal dva. Povinnosti ľudských bytostí nie sú rovnaké. Zodpovednosť, hoci plynie z rovnakej povahy,  je pre každého rozdielna. Od toho kto dostal veľa, bude veľa požadované.

Nakoniec, Ježiš Kristus odsudzuje chamtivosť v spomínanej pasáži veľmi jasne a prosto, keď, ako Matúš vraví, citujem: „A ten, ktorý dostal jeden talent predstúpil a povedal, ´Pane, poznám ťa ako tvrdého muža, zberáš, kde si nesadil a žneš, kde si nesial. Bál som sa, a tak som schoval a zakopal tvoj talent do zeme. Pozri, vezmi čo je tvoje.´ Ale jeho pán mu na to odpovedal, ´Ty naničhodný, lenivý sluha, vedel si, že zberám, kde som nezasadil a žnem, kde som nezasial. Potom si teda mal dať moje peniaze do banky a pri mojom návrate by som dostal peniaze späť aj s úrokom. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo ich má desať, lebo každému kto má, bude pridané a bude mať nadbytok; ale tomu kto nemá bude odňaté aj to posledne čo má. Vyhoďte naničhodného otroka von do temnoty, kde počuť len nárek a škrípanie zubov.´"

Od toho komu dal málo, žiadal málo. Ale ak aj tak nesplnil ani to málo, do pekla s takým človekom. Peklo je podľa Biblie nevyhnutný trest pre toho, kto majúc príležitosť, a nič nevytvorí; aj pre toho kto má schopnosť, ale nepoužije ju; tiež pre toho, kto je chudobný, lebo mu bolo dané málo a nevyužije to málo, čo má.

Aby sme dosiahli cieľ- vytváranie bohatstva iným spôsobom ako kapitalistický model- náš socializmus musí vzdelávať ľudí. Ako známy učiteľ Simon Rodriguez povedal, citujem:    

„Neexistuje republika bez svojho ľudu." Aby sme ľud vzdelali, Simon Rodriguez by navrhol zavedenie toho čo vizionársky nazýval sociálne vzdelávanie. Simon Rodriguez sa v roku1828 vyslovil, citujem: „ Zvyky formujúce sociálne vzdelanie tvoria verejnú autoritu. To nie je osobná autorita, ale autorita upevnená vôľou všetkých. Nie vôľou jednej osoby premenenej na autoritu. Autorita, ktorú mám ja na mysli, je formovaná cez vzdelávanie, lebo vzdelávať znamená tvoriť vôľu. Autorita sa odvíja od návykov ako nevyhnutný efekt vzdelania a následne sa vracia späť do vzdelávania pre tendenciu ďalej autoritu reprodukovať. Ako cirkulácia ducha jednoty medzi partnermi, ako krv a telo každého jedného, cirkulácia začínajúca životom."

Náš model musí zlomiť zlé návyky minulosti, ako učenie ľudí ich právam, ale nie  povinnostiam. Náš socialistický model musí učiť ľudí čo je potrebné urobiť, aby sa im dostalo toho, čo potrebujú. Náš socialistický model musí učiť ľudí chápať, že veci sa nestávajú zázrakom, ale skôr sú nadobúdané úsilím a prácou. To musí byť cieľom pravdivého sociálneho vzdelávania, umožňujúceho sformovanie občana potrebného k naplneniu potenciálu, ktorý táto milovaná, požehnaná a Bohom chránená venezuelská zem má. V tomto zmysle môžu Bolivariánske ozbrojené sily výrazne prispieť pri konštrukcii tohto modelu, lebo bol vždy vedený v podobnom duchu. Učíme sa teoreticky aj prakticky, že naše povinnosti sú absolútnou prioritou dôležitosti a presne ako to stojí v našich pravidlách, základnou a principiálnou povinnosťou každého vojaka je občianska povinnosť s veľmi špeciálnymi charakteristikami, byť občanom v službe ostatným občanom.

Naplnenie povinností je jednou z najväčších úloh, pred ktorými vojak stojí. Preukázalo to niekoľko posledných rokov a predovšetkým všeobecným prijatím Ústavy v roku 1999 sa naše povinnosti a zodpovednosť rozšírili. Odvtedy máme okrem dedičnej povinnosti brániť a chrániť národ a spolupracovať pri udržiavaní vnútorného poriadku aj povinnosť navyše: povinnosť ozbrojených síl aktívne sa zúčastňovať na národnom rozvoji.

Túto poslednú menovanú misiu napĺňame poctivo a efektívne a je to česť pre túto inštitúciu, že mohla prispieť k národnému rozvoju. Zároveň považujeme za nevyhnutné zdokonaliť právne prostriedky regulujúce právomoci vojenských síl vedúce k umožneniu lepšej výkonnosti v administratívnej, operatívnej a finančnej oblasti.

Venezuelský ľud poveril vojsko jasnou povinnosťou v článku 328 Ústavy Bolivariánskej Venezuelskej republiky. Tu nám venezuelský ľud dal za úlohu istý cieľ, ktorý môžeme aj preložiť ako garantovanie nezávislosti a suverenity národa a zabezpečenie geografickej integrity. Venezuelský ľud tiež povedal členom našich ozbrojených síl, že prostredníctvom napĺňania troch základných misií: vojenskej obrany, spolupráce pri udržiavaní vnútorného poriadku a aktívnej účasti v národnom rozvoji  musia byť dokonale vyvážené. Preto nám ľud zveril zbrane republiky na obranu ich záujmov a na výkon legálneho a legitímneho násilia štátu. Ale viac ako administrátori násilia musíme podporovať a udržovať mier, vytvárať pokoj a zabezpečiť istú cestu k rozvoju našej krajiny.

Podelím sa s vami o slová dobrého pápeža, svätca, Jána Pavla II, pútnika a ručiteľa mieru, šťastnej a nezabudnuteľnej spomienky. Citujem: „V atmosfére porozumenia a rešpektu pre spravodlivosť, skutočná kultúra mieru môže dozrieť, so schopnosťou rozšírenia do medzinárodnej komunity, ako smerovanie Vatikánskeho koncilu, nachádzajúc Gaudium ex aspezz- šťastie a nádej." Ďalej citujem: „ Mier nie je iba absencia vojny, ani nemôže byť zredukovaný na rovnováhu nepriateľských síl, ale je skôr ovocím poriadku zakoreneného v ľudskej spoločnosti jeho božským stvoriteľom. A uskutočniť ho môže a musí len človek túžiaci po dokonalej spravodlivosti."

Národné ozbrojené sily musia byť inštrumentom moci pre politickú demokraciu, mier a rozvoj, konanie ktorých je vymedzené výzvami, ktoré bude národ a vláda vyžadovať so zreteľom na obranu inštitúcií a procesov prospešných pre národný kolektív.

A na záver sa chcem podeliť s mojimi vojenskými druhmi, poznajúci môj obdiv k východným kultúram, o niekoľko postrehov z Kódu Budhizmu. Je to sedem hlavných princípov Kódu Budhizmu, morálny sprievodca väčšiny samurajov: buď mu verný a tvoja česť a úcta vzrastie.

Poruš vernosť a na tvoje meno spadnú urážky budúcich generácií.

Prvý princíp: GI, Česť a Spravodlivosť. Buď čestný v jednaní s každým, ver v spravodlivosť.

Druhý princíp: YU, Hodnota Hrdinstva. Povstaň medzi ľuďmi, ktorý sa boja konať. Skrývať sa ako korytnačka pod svojim pancierom znamená nežiť. Hrdinská guráž nie je slepá, je inteligentná a silná. Mení strach na rešpekt a obozretnosť.

Tretí princíp: JIN, Súcit. Rozvíjaj silu, ktorá musí byť užívaná pre dobro všetkých. Vo všetkom pomáhaj svojim blízkym. Ak sa ti nenaskytá príležitosť choď jej oproti a nájdi ju.

Štvrtý princíp: RIE,  Zdvorilosť. Samuraj je zdvorilý, dokonca aj k svojmu protivníkovi. Získava tak rešpekt nielen pre jeho silu, ale aj svojimi spôsobmi zaobchádzania s ostatnými. Skutočná vnútorná sila samurajova sa preukáže v čase zmätku.

Piaty princíp: MEYO. Česť. Rozhodnutia, ktoré činíš a ako ich uskutočníš sú odrazom toho, čím v skutočnosti si. Pred sebou sa neschováš.

Šiesty princíp: MAKOTO. Absolútna Úprimnosť. Keď samuraj povie, že niečo spraví, je to akoby to už bolo vykonané. Jednoducho tým, že to vyslovil, spustil akt naplnenia skutku. Rečnenie a konanie je ta istá akcia.

Siedmy princíp: CHUGO. Povinnosť a Lojálnosť. Slová muža sú ako jeho odtlačky prstov, môžeš ho sledovať kadekoľvek ide.

Nech Boh, najväčší stvoriteľ všetkého, požehná a naveky ochraňuje Bolivariánsku Venezuelskú Republiku .

Dámy a páni, nekonečná vďaka.

Preložil Dušan Krnáč